Ekvádor pred nedávnom zarezonoval vo svetových médiách, vďaka silnému zemetraseniu, ktoré zasiahlo jeho pobrežné oblasti. Zemetrasenie s magnitúdom 7,8 bolo najsilnešie od roku 1949 a všetko sa to udialo 16.4.2016 o 18:58. Dosť hrozivé, dosť veľa obetí a dosť veľa škôd. Toľko štatistika. A teraz sa pokúsim vysvetliť, prečo táto malá juhoamerická krajina zarezonovala vo mne už dávno.

Keď som sa tam po prvý krát vybral, odchádzal som tam na celý rok. Väčšina ľudí okolo mňa ani netušila, kde majú na mape túto malú krajinu hľadať. A keď som sa vrátil, najčastejšia otázka bola: “Prečo si si vybral práve Ekvádor…?”
A ja som mal pocit, že to celé bolo presne naopak. Nevybral som si ho. On si vybral mňa.

Jeden z hlavných sloganov tejto krajiny je: Ekvádor – tri v jednom! Pobrežie, hory aj dažďový prales. A plus Galapágy samozrejme. Hlavné mesto, počet obyvateľov, počasie…to všetko teraz nie je podstatné. Skúsim aspoň v krátkych ukážkach ukázať, prečo u mňa nastala tá rezonancia, dávno pred aprílovým zemetrasením, ktoré rozrezonovalo celú krajinu.

V Ekvádore som sa svojho času preukazoval najbizarnejším dokladom, aký som kedy mal. Pri tomto občianskom preukaze sa naplno rozvinul zmysel pre juhoamerický “perfekcionizmus”. A policajt, ktorý ho vystavoval iba skonštatoval, že tam v zásade väčšinu veci vidieť a keďže už bolo piatok poobede, nechcelo sa mu s tým babrať ešte raz.

Na narodeniny, maturity, štátnice, či iné väčšie fiesty sa dá v Ekvádore prenajať Chiva – “Koza”. Dvojposchodový autobus bez strechy, plne pripravený na bujaré oslavy. So sedačkami, s plným barom, DJom a muzikou, tanečným parketom na streche a usmerňovačom zábavy. A tento usmerňovač je počas osláv najdôležitejšia osoba na palube. V ekvádorských uliciach totiž elektrikári nepočítali, že tam raz niekto bude tancovať na streche autobusu. Káble sú nahusto a dostatočne nízko na to, aby mohli nejakého podguráženého účastníka oslavy vytiahnuť priamo z tanečného parketu. Usmerňovač ostáva po celý čas triezvy a keď jeho pokrik: “Abajoooo!” pretne burácajúcu hudbu, všetci tanečníci na streche zaľahnú na zem. A potom sa so smiechom pokračuje ďalej.

Oslavy Nového roka sú tu tiež trochu bizardné. Silvester trávia ekvádorčania väčšinou vonku, keďže je vtedy najteplejšie obdobie roka. Rodina a priatelia sú spolu, dobre sa varí, tancuje, no rozhodujúca chvíľa príde o polnoci. Vtedy všetci pustia za hlavu starý rok. A to doslovne. Každý dom má nachystaný svoj “Año viejo”, teda “starý rok” a ten má aj svoj konkrétny tvar. Vačšinou je to kartónová figurína v životnej veľkosti, pomedzi kartón poprekladaná pyrotechnikou, aby bolo čo najskôr po starom roku, keď sa to celé zapáli. Tí majetnejší vytiahnu na ulicu niečo ako alegorický voz, podobného zloženia ako kartonové figuríny. Len plameň a výbuchy sú v tomto prípade väčšie. A so starým rokom tak zhorí aj všetko, čo sa za celý rok doma nazbieralo. Dobré aj zlé. A od 1.1. sa môže začať všetko nanovo.

Ekvádor dostal názov podľa rovníka, ktorý cez neho prechádza. Táto pomyselná čiara tu má obrovský monument, ktorý ale postavili tesne vedľa. A jedna vlastnosť tohoto zvláštneho miesta poteší všetkých, ktorí sa márne snažia schudnúť. Vďaka silám, ktoré tu pôsobia vám váha naváži vždy o čosi menej ako v “nerovníkovej” zóne. S rovníkom súvisí aj takmer pravidelný 12-hodinový svetelný cyklus a neuveriteľné krátke svitanie a zmrákanie. Akoby niekto iba ráno o šiestej zapol vypínač a večer o šiestej ho vypol. A vďaka rovníku je Ekvádor jediné miesto na svete, kde aj vo výške 3797 m.n.m. ešte normálne rastú stromu.

Na území ekvádorskej amazónie žije kmeň Shuarov a príbehy, ktoré o nich kolujú sú niekedy až hrozivé. Je pravda, že vedia nepriateľom zmenšiť hlavu na hrudku o veľkosti jablka, ale obchodníkov s hlavami z nich spravil až raritychtivý biely muž. A dažďový prales tu ešte dodnes skrýva zopár ďalších pôvodných kmeňov. A keď s nimi strávite nejaký čas, odrazu neviete, pre koho sa pomenovanie “primitívny národ” hodí viac. Či pre nich alebo pre nás.

V horskom meste Latacunga obklopenom nádhernými vulkánmi sa dá ochutnať zvláštne vyzerajúca, ale chutná špecialita Chuqchucara – smažené bravčové kože, vyzerajúce ako obrovské pórovité chipsy. Podobne ako v Peru sa aj tu bežne pripravuje na stôl Cuy – pečené morské prasa. Na pobreží je to zase výborné Ceviche – predjedlo zo surovej ryby, či Viche – fantastická arašidovo – rybacia polievka s ryžou. A ohromné gurmánske hody som tu zažil v meste Tosaqua, počas Veľkej noci. Gato Encerrado – “Zatvorená mačka”, ako syrovo banánová vyprážaná delikatesa a k tomu krabia polievka. Akurát na prípravu tejto polievky sa ťažšie hľadá dobrovoľník, pretože veľkých krabov treba očistiť ešte zaživa zubnou kefkou pekne vo všetkých záhyboch. A silné klepetá vedia toto čistenie poriadne spestriť.

Priam až neuveriteľné veci sa tu diali na potulkách Andami okolo miestnych sopiek, kde ľudia žijú iba v malých dedinkách a osadách. A nielen čas sa tu správa zvláštne… Vždy keď sme zišli z chodníka alebo zle odbočili vynoril sa z ničoho nič cyklista na “ukrajine”, señora s nákupom alebo deti a hneď nás uviedli na správny chodník. Keď nás už začala chytať panika po tom, čo nás zaskočila tma na dne krátera sopky Quilotoa a nevedeli sme sa po klzkých a strmých stenách dostať hore, stál zrazu pri nás chlapec, pokojný miestny pastier lám a vraví: Poďte, vyvediem vás hore. A po vstupe do horských dediniek sme nenatrafili na začudovaných indiánov, ktorí by sa divili, čo tam chceme. Divili sme sa my. Pretože nám zvykli odpovedať na to, čo sme potrebovali vedieť ešte skôr ako sme sa ich na to stihli spýtať. A pri zdravotných problémoch k nám úplne samozrejme do autobusu pristúpila lekárka a bolo po starostiach. Boli to tie nazvláštnejšie dni v tejto krajine…

A tu ma ako rozbehnutého gringa, hneď prvé dni zasvätili do juhoamerického životného tempa:
Moja otázka:
– Fajn, najedení sme, čo ideme robiť teraz?
Odpoveď:
– Teraz? Teraz si sadneme…

A toto všetko sú dôvody, prečo pre mňa oficiálny slogan Ekvádoru neplatí. Pre mňa je totiž táto krajina oveľa viac ako iba tri v jednom.